Dôvod napísať tento článok je, že veľa ľudí sa ma pýtalo na dovolenky vo Francúzskej Polynézii. Preto som sa rozhodol dať na „papier“ svoje dojmy a pocity.
Najprv si niečo povedzme o Francúzskej Polynézii. Francúzska Polynézia je zámorská správna korporácia (collectivité d’outre-mer – odtiaľ skratka COM) je administratívna jednotka) Francúzska v Oceánii. K Francúzskej Polynézii patria najmä:
⦁ Ostrovy Spoločnosti:
⦁ Náveterné ostrovy (najmä Tahiti)
Záveterné ostrovy (najmä Raïatéa)
⦁ Súostrovie Tuamotu (tiež Paumotu; 78 ostrovov a koralových ostrovov
⦁ Súostrovie Markézy (17 ostrovov)
⦁ Gambierové ostrovy (20 vulkanických ostrovov)
⦁ Súostrovie Tubuaï (početné drobné vulkanické ostrovy)
⦁ Osamotené ostrovy Rapa a Marotiri
⦁ Ostrovy Spoločnosti:
⦁ Náveterné ostrovy (najmä Tahiti)
Záveterné ostrovy (najmä Raïatéa)
⦁ Súostrovie Tuamotu (tiež Paumotu; 78 ostrovov a koralových ostrovov
⦁ Súostrovie Markézy (17 ostrovov)
⦁ Gambierové ostrovy (20 vulkanických ostrovov)
⦁ Súostrovie Tubuaï (početné drobné vulkanické ostrovy)
⦁ Osamotené ostrovy Rapa a Marotiri
Vo Francúzskej Polynézii prevláda teplé tropické podnebie. Ročne sa tu striedajú len dve obdobia: obdobie dažďov a obdobie sucha.
Za leto v Polynézii sa považuje obdobie dažďov, ktoré pretrváva od novembra do apríla. Za túto dobu spadnú na ostrovy tri štvrtiny ročných zrážok. Veľmi často sa objavujú búrky, ktoré často trvajú len niekoľko minút a sú absolútne nepredvídateľné. Počas februára a marca ortuť na teplomeri stúpa na rekordných 27 – 30 °C. horúcemu vzduchu sa nevyhnete ani v noci, pretože nočná teplota klesá len minimálne.
Obdobie sucha trvá od mája do októbra. Paradoxne, polynézska zima, kedy sú teploty o niečo nižšie, je vrcholom turistickej sezóny. Teploty sa pohybujú na rozmedzí 24–28°C a dažďové oblaky sa na oblohe zjavia len veľmi zriedka. Najviac návštevníkov prichádza na ostrovy v júli, kedy je tu aj množstvo festivalov a slávností a je tiež ideálny na potápanie.
Za leto v Polynézii sa považuje obdobie dažďov, ktoré pretrváva od novembra do apríla. Za túto dobu spadnú na ostrovy tri štvrtiny ročných zrážok. Veľmi často sa objavujú búrky, ktoré často trvajú len niekoľko minút a sú absolútne nepredvídateľné. Počas februára a marca ortuť na teplomeri stúpa na rekordných 27 – 30 °C. horúcemu vzduchu sa nevyhnete ani v noci, pretože nočná teplota klesá len minimálne.
Obdobie sucha trvá od mája do októbra. Paradoxne, polynézska zima, kedy sú teploty o niečo nižšie, je vrcholom turistickej sezóny. Teploty sa pohybujú na rozmedzí 24–28°C a dažďové oblaky sa na oblohe zjavia len veľmi zriedka. Najviac návštevníkov prichádza na ostrovy v júli, kedy je tu aj množstvo festivalov a slávností a je tiež ideálny na potápanie.
Takže, teraz naspäť k mojej ceste. Prípravy na cestu sa začali niekedy v polovici septembra. Tým myslím vyriešenie ubytovania vo Francúzskej Polynézii, letenky, strava, poistenie, víza. Do konca septembra sa mi podarilo vybaviť víza a nezáväzne vyriešiť ubytovanie, stravu a aj letenky. Víza som potreboval s toho dôvodu, že som prestupoval v Los Angeles na Medzinárodnom letisku, 6. najväčšom letisku na svete. (Ročne cca 60 miliónov cestujúcich ročne a presun cca 2 miliónov ton tovaru ročne). Ale poďme postupne. Túto cestu som riešil cez cestovnú agentúru, keďže som nemal odvahu riešiť si to sám. Kvôli vzdialenosti, ale aj mojim jazykovým schopnostiam. 24.10. som už mal definitívne potvrdené rezervácie leteniek a aj hotelov Polynézii. V Polynézii som bol 2 týždne, po týždni na ostrove Moorea (cca 20km od ostrova Tahiti) a na ostrove Bora Bora.
Prečo som si vybral ako svoju dovolenkovú destináciu práve Francúzsku Polynéziu? Raz dávali v televízii film Modrá lagúna. Aspoň teda myslím, že to bol tento film. Už si to nepamätám. Prepínal som kanál za kanálom a práve dávali letecký pohľad na ten ostrov, na ktorom natáčali spomínaný film. A hneď som vedel, že kam sa chcem ísť pozrieť aspoň raz v živote. Zelený ostrov, tyrkysovo modrá lagúna, tmavomodrý oceán naokolo. Slnečno, teplo po celý rok. A široko ďaleko nič. Úplný pokoj. Dokonalý raj na Zemi. Aspoň to tak s filmu na mňa pôsobilo. A neskôr aj naživo, s vlastnej skúsenosti.
Kamaráti sa ma pár dní pred odchodom pýtali či som už niekedy v živote niekam letel. Moja odpoveď bola samozrejme, že nie. Tak sa v tom momente začali smiať, že som blázon, keď som si za svoj prvý let vybral práve takú dovolenkovú destináciu, akou je Francúzska Polynézia na druhom konci sveta.
Prečo som si vybral ako svoju dovolenkovú destináciu práve Francúzsku Polynéziu? Raz dávali v televízii film Modrá lagúna. Aspoň teda myslím, že to bol tento film. Už si to nepamätám. Prepínal som kanál za kanálom a práve dávali letecký pohľad na ten ostrov, na ktorom natáčali spomínaný film. A hneď som vedel, že kam sa chcem ísť pozrieť aspoň raz v živote. Zelený ostrov, tyrkysovo modrá lagúna, tmavomodrý oceán naokolo. Slnečno, teplo po celý rok. A široko ďaleko nič. Úplný pokoj. Dokonalý raj na Zemi. Aspoň to tak s filmu na mňa pôsobilo. A neskôr aj naživo, s vlastnej skúsenosti.
Kamaráti sa ma pár dní pred odchodom pýtali či som už niekedy v živote niekam letel. Moja odpoveď bola samozrejme, že nie. Tak sa v tom momente začali smiať, že som blázon, keď som si za svoj prvý let vybral práve takú dovolenkovú destináciu, akou je Francúzska Polynézia na druhom konci sveta.
Moja cesta sa začala vlastne už v sobotu 3. decembra okolo 01:00 keď som sa začal baliť. Nieže by som si nechával veci na poslednú chvíľu, ale nemám rád, keď som si nie istý či mám pobalené všetko potrebné. Pas, občiansky preukaz, kreditka, nejaká hotovosť na cestu. Toto boli tie hlavné veci, ktoré som si nemohol dovoliť zabudnúť, v horšom prípade niekde stratiť. Ďalej to bolo samozrejme oblečenie, plavky, potápačské vybavenie (okuliare, plutvy, šnorchel), hygiencké potreby, elektrické adaptéry a predlžovačku, ktorú som si tiež bral so sebou. Adaptéry som potreboval pre prípad inej elektrickej zástrčky než máme na Slovensku. Dôležitá vec, ktorú som si tiež nemohol dovoliť zabudnúť, boli slovníky. Slovensko-Anglický, slovensko-francúzsky a slovensko-nemecký.
Keď som si už bol v podstate istý, že mám všetko pobalené, tak som mal ešte nejaký čas. Tak som si sadol na posteľ a chvíľu som rozmýšľal o ceste, o dovolenke, o tom ako sa dohovorím, či náhodou neskončím niekde na Kamačatke, či mám pobalené všetko potrebné. O tom, že či mi bude chýbať domov, kamaráti, rodina. Ale potom som si povedal, že potrebujem na chvíľu vypnúť, vypadnúť s domu, stretnúť nových ľudí a hlavne, prísť na iné a nové myšlienky.
Nastal čas na odchod s domu. Bolo 05:20 keď som sa vybral na cestu do Krupiny. O 05:45 mi išiel bus s Krupiny priamo do Bratislavy. Aspoň tu v buse som si trochu podriemal, keďže som sa v noci balil. Do Bratislavy som prišiel okolo 09:00. Tam som musel počkať až do 10:40 na ďalší bus do Viedne, keďže ma ten o 10:00 nechcel zobrať. Tento bus išiel priamo cez Schwechat, kde som aj následne vystúpil. No a tu sa už trochu začala panika s toho dôvodu, že moja nemčina je na úrovni: „ich bin“, „du bist“, „er, sie, es ist“, „ein“, „zwein“, „drei“.
Keď som prišiel do Viedne, taxikárovi pri letisku som ukázal adresu hotela, v ktorom som mal prenocovať. Súhlasne prikývol a vyrazili sme na cestu. Keď sme dorazili na miesto určenia, vystúpili sme, vyložili moju batožinu, zaplatil som mu 13,40€ a každý sme sa vydali svojou cestou. Býval som asi 4-5km od letiska.
Keď som si už bol v podstate istý, že mám všetko pobalené, tak som mal ešte nejaký čas. Tak som si sadol na posteľ a chvíľu som rozmýšľal o ceste, o dovolenke, o tom ako sa dohovorím, či náhodou neskončím niekde na Kamačatke, či mám pobalené všetko potrebné. O tom, že či mi bude chýbať domov, kamaráti, rodina. Ale potom som si povedal, že potrebujem na chvíľu vypnúť, vypadnúť s domu, stretnúť nových ľudí a hlavne, prísť na iné a nové myšlienky.
Nastal čas na odchod s domu. Bolo 05:20 keď som sa vybral na cestu do Krupiny. O 05:45 mi išiel bus s Krupiny priamo do Bratislavy. Aspoň tu v buse som si trochu podriemal, keďže som sa v noci balil. Do Bratislavy som prišiel okolo 09:00. Tam som musel počkať až do 10:40 na ďalší bus do Viedne, keďže ma ten o 10:00 nechcel zobrať. Tento bus išiel priamo cez Schwechat, kde som aj následne vystúpil. No a tu sa už trochu začala panika s toho dôvodu, že moja nemčina je na úrovni: „ich bin“, „du bist“, „er, sie, es ist“, „ein“, „zwein“, „drei“.
Keď som prišiel do Viedne, taxikárovi pri letisku som ukázal adresu hotela, v ktorom som mal prenocovať. Súhlasne prikývol a vyrazili sme na cestu. Keď sme dorazili na miesto určenia, vystúpili sme, vyložili moju batožinu, zaplatil som mu 13,40€ a každý sme sa vydali svojou cestou. Býval som asi 4-5km od letiska.
Okolo 14:30 som sa išiel trochu poprechádzať, popozerať okolie. Po 3 hodinkách prechádzania sa, som sa vrátil naspäť na hotel. Okolo 19:30 som išiel pod sprchu a potom si trochu pospať do nejakej 02:30, kedže som mal o 03:00 objednaný taxík na letisko Schwechat. Okolo 20:15 som zaspal a zobudil sa o nejakej 22:00. Po tejto hodine som sa snažil nezaspať, no lenže som zaspal. A zobudil som sa o až 03:02 pri zvonení hotelového telefónu. Takže som samozrejme meškal na taxík. No a toto nebolo prvé zaspatie. Mal som mierne obavy kvôli, ktorú by som mal taxikárovi zaplatiť. To druhé zaspatie, ktoré ma postretlo by ma viac mrzelo. Ale nepredbiehajme udalosti.
Keď som sa zobudil, pobalil veci, vykonal hygienu, bolo tesne pred 03:30. Vydal som sa na recepciu, zaplatiť za izbu. Prišiel som k taxíku a už sa začalo moje skutočné cestovanie. Po 5 minútach sme dorazili na letisko. Pred 04:00 sme dorazili na letisko, vystúpili sme, vyložili moju batožinu, zaplatil som 15€ a išiel hľadať nejakého zamestnanca, ktorého by som sa rukami-nohami opýtal, že kde si mám vyzdvihnúť letenku a dať poslať batožinu. No lenže keď som prišiel do haly, všetky prepážky boli zatvorené a akurát tam bola 1-2 pani upratovačky a zopár ďalších cestujúcich. Našťastie som tam stretol 2 Slovákov (muža a ženu), ktorích som sa opýtal, že čo mám robiť. Tak som sa s nimi dal do reči, že kam idem, odkiaľ som, prečo tam idem. Po chvíli sa k nám pridali ďalší slovenský pár. Chlapík už bol poriadne posilnený pred letom. 😀 Táto skupinka išla na mesiac do Dominikánskej republiky (Stredná Amerika). Približne po 10-tich minútach začali chodiť k prepážkam zamestnanci letiska a my sme sa spolu tiež vydali vybavovať si letenky spolu s batožinou. To bolo naposledy čo som bol s nimi a aj naposledy s nejakými Slovákmi. Slovenčinu som už odvtedy nepočul. Po úspešnom prevzatí letenky a odovzdaní batožiny som s presunul k bráne G12 na let OS 0451 let do Londýna, na Heathrow. S Viedne do Londýna som letel spoločnosťou Austrian Airlaines
Počas čakania na let, som si kúpil 2 croissanty, liter minerálky a 1 žuvačky a zaplatil príjemných vyše 11€.
O 06:10 nastal čas nastupovať do lietadla. Zamestnanci skontrolovali cestujúcim letenky spolu s pasmi, nastúpili sme a čakali na odlet. Samozrejme, že pred odletom sme mali inštruktáž o zapínaní bezpečnostných pásov, o únikových východoch, o kyslíkových maskách, plávacích vestách, v prípade núdzového pristátia na vode. No a ja samozrejme príliš zvedavý človek som ešte pred intruktážou začal skúmať, že ako sa narába s bezpečnostnými pásmi, hľadal som, kde sú kyslíkové masky, prezeral pokyny pre prípad núdzového pristátia na vode. Ja som ten typ človeka, ktorý buď nepočúva čo má robiť a potom narýchlo zisťuje čo a ako má robiť alebo naopak, ešte skôr začne skúmať, že načo je tamto a načo tamto a načo zasa hento. Taktiež sa nám predstavil pilot spolu s ko-pilotom.
O 06:40 nastal čas odletu. Po skončení všetkých povinných krokoch sme sa začali presúvať na runway. Ešte nikdy v živote som neletel ani nebol na letisku, takže som vôbec nevedel čo mám čakať. Či stres, obavy, nervozitu alebo niečo iné. Po schválení letu od riadiacej veže sme sa pohli a rýchlo naberali potrebnú rýchlosť. Po chvíli sme už boli vo vzduchu. bol to veľmi neobvyklý pocit.
Sededlo som mal hneď pri uličke (015D), takže som vôbec nemal výhľad s lietadla. Ale to ma nejako netrápilo, keďže ešte bola úplná tma. Rozvidnievať sa začalo až niekedy okolo 07:15 – 07:20. Sedadlá boli po 3 vedľa seba a v rade po približne 20 za sebou.
Keď som sa zobudil, pobalil veci, vykonal hygienu, bolo tesne pred 03:30. Vydal som sa na recepciu, zaplatiť za izbu. Prišiel som k taxíku a už sa začalo moje skutočné cestovanie. Po 5 minútach sme dorazili na letisko. Pred 04:00 sme dorazili na letisko, vystúpili sme, vyložili moju batožinu, zaplatil som 15€ a išiel hľadať nejakého zamestnanca, ktorého by som sa rukami-nohami opýtal, že kde si mám vyzdvihnúť letenku a dať poslať batožinu. No lenže keď som prišiel do haly, všetky prepážky boli zatvorené a akurát tam bola 1-2 pani upratovačky a zopár ďalších cestujúcich. Našťastie som tam stretol 2 Slovákov (muža a ženu), ktorích som sa opýtal, že čo mám robiť. Tak som sa s nimi dal do reči, že kam idem, odkiaľ som, prečo tam idem. Po chvíli sa k nám pridali ďalší slovenský pár. Chlapík už bol poriadne posilnený pred letom. 😀 Táto skupinka išla na mesiac do Dominikánskej republiky (Stredná Amerika). Približne po 10-tich minútach začali chodiť k prepážkam zamestnanci letiska a my sme sa spolu tiež vydali vybavovať si letenky spolu s batožinou. To bolo naposledy čo som bol s nimi a aj naposledy s nejakými Slovákmi. Slovenčinu som už odvtedy nepočul. Po úspešnom prevzatí letenky a odovzdaní batožiny som s presunul k bráne G12 na let OS 0451 let do Londýna, na Heathrow. S Viedne do Londýna som letel spoločnosťou Austrian Airlaines
Počas čakania na let, som si kúpil 2 croissanty, liter minerálky a 1 žuvačky a zaplatil príjemných vyše 11€.
O 06:10 nastal čas nastupovať do lietadla. Zamestnanci skontrolovali cestujúcim letenky spolu s pasmi, nastúpili sme a čakali na odlet. Samozrejme, že pred odletom sme mali inštruktáž o zapínaní bezpečnostných pásov, o únikových východoch, o kyslíkových maskách, plávacích vestách, v prípade núdzového pristátia na vode. No a ja samozrejme príliš zvedavý človek som ešte pred intruktážou začal skúmať, že ako sa narába s bezpečnostnými pásmi, hľadal som, kde sú kyslíkové masky, prezeral pokyny pre prípad núdzového pristátia na vode. Ja som ten typ človeka, ktorý buď nepočúva čo má robiť a potom narýchlo zisťuje čo a ako má robiť alebo naopak, ešte skôr začne skúmať, že načo je tamto a načo tamto a načo zasa hento. Taktiež sa nám predstavil pilot spolu s ko-pilotom.
O 06:40 nastal čas odletu. Po skončení všetkých povinných krokoch sme sa začali presúvať na runway. Ešte nikdy v živote som neletel ani nebol na letisku, takže som vôbec nevedel čo mám čakať. Či stres, obavy, nervozitu alebo niečo iné. Po schválení letu od riadiacej veže sme sa pohli a rýchlo naberali potrebnú rýchlosť. Po chvíli sme už boli vo vzduchu. bol to veľmi neobvyklý pocit.
Sededlo som mal hneď pri uličke (015D), takže som vôbec nemal výhľad s lietadla. Ale to ma nejako netrápilo, keďže ešte bola úplná tma. Rozvidnievať sa začalo až niekedy okolo 07:15 – 07:20. Sedadlá boli po 3 vedľa seba a v rade po približne 20 za sebou.
Pokračovanie v ďalšom článku
Informačné údaje som prebral so stránok:
https://sk.wikipedia.org/wiki/Franc%C3%BAzska_Polyn%C3%A9zia
http://www.idem.sk/australia/francuzska-polynezia/bora-bora/pocasie
nje, nic mi nehovorí......... preco??? mala ...
"výhľad s lietadla"...? a gramatika ...
Celá debata | RSS tejto debaty