Krátko po 08:35 som už vystupoval v Londýne na Heathrowe, na termináli 2. Let nám trval zhruba 2 hodiny. S tohto terminálu som mal následne aj o niekoľko hodín odlet do Los Angeles. Ale poďme po poriadku. Keď som vystúpil v spomínanom Londýne, v prvom rade som sa snažil zistiť bránu svojho odletu. Vďaka zamestnankyne letiska som našiel cestu, ktorou som sa mal vydať k svojmu odletu. Letenku s Londýna do Los Angeles mi dali už vo Viedni, takže toto som už nemusel riešiť. Aspoň na teraz. Keď som prišiel na odletovú halu k informačným tabuliam, začal som hľadať svoj let. NZ 0001 do Aucklandu s prestupom v Losa Angeles. To je môj let. 1 s prvých myšlienok bola, že aby som náhodou nezaspal a neodviezol sa rovno do Aucklandu. 😀 Aj keď by to bol nezabudnuteľný zážitok cestovať do Francúzskej Polynézie a nakoniec vystúpiť úplne niekde inde, kde ani nemáte byť. Ale potom by som musel zasa riešiť let do Polynézie, prípadne nejaké kontroly a všetky potrebné vybavovačky. V Londýne som čakal približne 6 hodín na tento let. Trochu som sa poprechádzal po terminály, popozeral obchody, počúval angličtinu a snažil sa porozumieť čo hovoria., aj keď s mojou úrovňou angličtiny to nebolo práve najjednoduchšie. S obchodov sa tu nachádzali napríklad obchod so suvenírmi, obchod s oblečením, niekoľko kaviarní a taktiež taký malý bar, v ktorom pripravovali jedlá s čerstvých rýb. Bol som celkom aj prekvapený, že nebolo veľmi cítiť ten typický rybací zápach. Bol cítiť v okolí približne 2,5-3 metre od tohto baru.
Nadišiel čas môjho presunu na bránu B49 na let NZ 0001 do Los Angeles (LAX) na Medzinárodne letisko. Let som mal o 15:30 londýnskeho času (-1 hodina voči SVK, na SVK 16:30). Na bránu odletu som sa vydal okolo 14:40. Nechcel som si presun nechávať na poslednú chvíľu. Radšej nech mám nejakú časovú rezervu pre každý prípad. Človek nikdy nevie čo sa môže prihodiť. Našťastie všetko prebehlo tak, ako malo. Kontrola pasu, letenky a hajde do lietadla na svoje miesto.
V lietadle sme znova mali inštruktáž o bezpečnosti na palube. Presne tak, ako to vyžadujú letecké predpisy pred každým odletom. Po úspešnom vzlietnutí sme sa dali na cestu ponad Severné Írsko, Grónsko, Kanadu a USA až do kalifornského Los Angeles. Znova som nesedel pri okne, ale pri uličke. Ale nejako extra veľmi mi to neprekážalo, keďže sme leteli prevažne večer a v noci, proti časovým pásmam. Takže väčšinou sme leteli za tmy. Keďže sme leteli proti časovým pásmam, hodiny sa mi odpočítavali. Rozdiel medzi odletovým časom v Londýne (15:30) a príletovým do :Los Angeles (19:10) bol približne 4-4,5 hodiny. Plus mínus nejaké minúty. V Los Angeles som vystupoval okolo 19:10, losangelského času (na SVK bolo po 04:00 v pondelok).
S Londýna do Los Angeles som letel spoločnosťou Air New Zealand. Let s Londýna nám trval približne 9,5 hodiny. Čo som robil celý ten čas? Pozeral som seriály v tv predo mnou, počúval hudbu. Párkrát som sa len tak poprechádzal cez uličku pomedzi sedadlá. Lietadlo nebolo úplne plné cestujúcimi. V tv predo mnou sa dali nájsť informácie o lete, o nadmorskej výške letu, rýchlosť alebo teplota okolia lietadla. Väčšinu letu sme leteli vo výške 10 – 10,5km pri rýchlosti niečo málo než 900km/h. Ako je pravidlom pri podobne dlhých letoch je v cene letenky aj strava. Bolo na výber s 2 jedál – kurča s ryžou alebo omeleta so zeleninou. Tou ryžou som si nie istý, keďže som si dal omeletu. Na pitie sme mali rôzne nelko nápoje ako Sprite. Coca-Cola, Fanta, minerálky, a niekoľko druhov džúsov. Taktiež bola možnosť dať si pohár vína. Letušky a stewardi chodili pomedzi sedadlá s vozíkom s nápojmi a každého sa pýtali čo si dá a pred ním, teda lepšie povedané vedľa neho mu naliali. Aj keď nechodili s týmto vozíkom, ale len okolo prechádzali, stačilo ich iba zastaviť a požiadať ich o svoj nápoj. A oni vám ho po chvíli doniesli.
V Los Angeles sme pristáli krátko po 19:00. (V tomto čase bolo na SVK 04:00 ráno nasledujúceho dňa). Po vystúpení s lietadla a vstupe do letiskovej haly, som si prevzal batožinu, ktorá mi prišla s Viedne. Ako prvé čo som urobil po prevzatí batožiny bolo, záskať doklad o vízach na prestup v USA. Aspoň si myslím, že sa to tak volá. Proste bolo to niečo ako potvrdenie, že mám povolený vstup do USA za účelom prestupu. Ako druhé bolo potrebné získať pečiatku do pasu od zamestnanca letiska a letenku do Polynézie. Po ceste k danému zamestnancovi ma stretla zamestnankyňa letiska a pýtala sa: „Are you military („Ste vojak?“)?“ Myslela si to zrejme kvôli môjmu väčšiemu vojenskému batohu, ktorý som mal na chrbte. Tak som jej so smiechom dopovedal, že: „No, I´m not soldier.“ („Nie, nie som vojak.“). Keď som sa dostal na rad k zamestnancovi, ten si odo mňa vypýtal pas a vyššie uvedené povolenie. Taktiež sa ma pýtal, že odkiaľ som, kde pracujem, kam idem, odkiaľ mám peniaze na cestu, ubytovanie, atď. Keď som mu odpovedal, odpovede ho trochu prekvapili a mierne pochybujúco mi dal pečiatku do pasu a aj letenku. Pozdravili sme sa, ja som išiel ďalej a on pokračoval v práci.
Keď som odišiel od tohto zamestnanca, pokračoval som k bráne môjho letu. Obzeral som sa kadiaľ mám ísť a zrazu ma zastavil policajt a vypýtal si odo mňa pas. Letenku spolu s potvrdením o povolení na vstup a pasom som mal spolu. Toto potvrdenie a letenku som mal vložené v pase. Takto som mu podal celý pas a povedal som mu, že som prišiel s Londýna, len prestupujem v Los Angeles a o chvíľu vlastne letím ďalej do Polynézie. On si pozrel pas, letenku a aj potvrdenie, podal mi ich naspäť, poďakoval, navzájom sme sa pozdravili a každý sme išli svojou cestou. Celé toto trvalo asi 30 – 35 sekúnd. Skôr mi to pripadalo ako nejaká formalita. Následne som sa vydal hľadať cestu na svoj ďalší let. Po pár metroch som išiel po naklonenej rovine na poschodie vyššie. Neboli tu schody s toho dôvodu, že cestujúci si zvykli dať svoju batožinu na vozíky, ktoré si následne tlačili. Za rohom som uvidel trojčlennú skupinku ľudí. 2 ženy a 1 muž. Posledná žena mala asi tak 55kg aj s topánkami a oblečením a tlačila vozík, ktorý bol od nej vyšší približne taký vysoký ako ja – 183cm. A povedal by som, že aj ťažší než ona. 😀 Normálne som sa začal na nej smiať. Nie s dôvodu, že by mi bola na smiech, ale spravila 2 – 3 kroky dopredu a 1 dozadu. Tak som si preložil cestovnú tašku s ľavej ruky do pravej a začal tlačiť spolu s ňou. Pozrela sa na mňa a začala sa smiať. Žena, ktorá bola asi o 3-5 metrov vpredu sa otočila, všimla si nás dvoch ako tlačíme ten vozík a tiež sa začala smiať. A chlapík? ten tiež tlačil podobne veľký vozík. Na jeho obranu musím povedať, že keď vytlačil svoj vozík na rovinu, vrátil sa a pomohol svojej známej. Ani on sa neubránil smiechu a keď k nám dvom prišiel, začal mi ďakovať. Po ceste som sa zastavil na check out batožiny do Polynézie a následne som išiel na 5. poschodie terminálu môjho letu (Tom Bradley International Terminal – TBIT). Keď som dorazil na 5. poschodie, išiel som si zastať do radu a pomaly išiel na kontrolu batožiny a mňa, čiže osobnú kontrolu a prehliadku. Asi 10 – 15 minút som čakal v rade, keď som sa dostal na rad. Do plastových boxov som musel vyložiť komplet batožinu, ktorú som mal v batohu na chrbte. V batohu som mal vlastne menší ruksak, v ktorom som mal notebook s nabíjačkou a fotoaparát spolu s príslušenstvom v druhej taške. Ďalej som musel vyložiť komplet vrecká na svojom oblečení. Taktiež som si musel vyzuť topánky a dať ich do 1 s boxov na pás, ktorý bol vedľa mňa, pomaly sa posúval a skenoval. Keď som sa dostal k röntgenu, zišiel som dnu, zodvihol som ruky a následne ma pracovník preskenoval či náhodou nemám niečo prilepené pod šatami. Keď som s neho vyšiel, mužský pracovník ma pretľapkal od ramien až po členky či niečo na sebe nemám. Keď nič nenašiel, bez problémov ma pustil ďalej. Takúto osobnú kontrolu robila aj ženská pracovníčka pri ženách. Logicky to bolo rozdelené podľa pohlaví aby náhodou neprišlo k nejakému zbytočnému konfliktu pri „obchytkávaní“. Následne som sa obul, pobalil som si svoje veci a išiel na bránu, s ktorej som mal predposledný let do Polynézie.
Let do Polynézie som mal s terminálu Tom Bradley International Terminal (TBIT) s brány 139. S Los Angeles som letel spoločnosťou Air Tahiti Nui. Na bránu som prišiel okolo 21:40 losangelského času (na SVK bolo niečo pred 07:00 ). V priebehu pár minút po mojom príchode nás hneď začali aj vybavovať na vstup do lietadla. V tejto „mojej“ skupine, v ktorej som bol, nás bolo okolo 25 ľudí Kontrola pasov a aj leteniek prebehla bez problémov. Celé to trvalo necelých 20 minút a už pred 22:00 sme čakali na povolenie na vstup do lietadla. Let sme mali naplánovaný až na 22:30. takže toto vybavovanie netrvalo nejako extra dlho. No a o 22:12 nadišiel čas, kedy som už druhýkrát a hlavne naposledy zaspal. Ale našťastie 1 zamestnankyňa letiska po mne so zvýšeným hlasom zakričala: „Wake up!“ („Vstávaj!“). Mierne rýchlo som vstal so stoličky, pretrel som si pravé oko, pozrel som sa na mobil a s veľkou úľavou som zistil, že je ešte len 22:23, takže mám ešte 7 minút čas. Táto pani sa začala smiať. Poďakoval som sa jej, vzal som si príručnú batožinu a nastúpil som do lietadla. Išiel som na svoje sedadlo 39L a asi po 10 minútach od dorazenia na svoje miesto, sme sa dali na môj posledný let do Francúzskej Polynézie, na ostrov Tahiti. Tu ma čakal ešte 1 let na vedľajší ostrov Moorea, vzdialený približne 20km od ostrova Tahiti.
Celá debata | RSS tejto debaty