Pekelný Zlosyn

Pondelok, 5.12. Okolo 05:15 sme konečne pristáli na Tahiti, vo Francúzskej Polynézii. Pristáli sme po približne 9,5 hodinovom lete na medzinárodnom letisku Fa’a’ā International Airport (PPT – označenie letiska.), v hlavnom meste Polynézie, v meste Pape´ete.
Po vystúpení s lietadla som sa vydal do príletovej haly. V tom momente som si ešte neuvedomoval, že som už konečne vo „svojej“ vytúženej destinácii. V hale nás privítali zamestnankyne letiska s kvetinovými náhrdelníkmi. Aspoň predpokladám, že to boli zamestnankyne letiska, keďže pochybujem, že by tam mal takúto možnosť niekto cudzí, okrem letiskových zamestnancov. Prípadne to mohli byť nejakí iní, zazmluvnení zamestnanci, s inej firmy. Každý prichádzajúci turista dostal 1 takýto náhrdelník. Po pár metroch som si vyzdvihol moju batožinu, ktorú som mal v nákladnom priestore lietadla. Po tomto akte som si išiel zameniť takmer všetky peniaze, ktoré som mal so sebou. Zmenáreň bola logicky na letisku o pár metrov ďalej, takže s týmto nebol vôbec problém. Vo Francúzskej Polynézii je štátna mena francúzsky pacifický frank (XPF). 1 euro ma vyšlo na 119 frankov + nejaké drobné centy. Keď som si chcel prepočítať nejakú cenu na eurá, tak som počítal so zaokrúhlenými 120-timi frankami. Jednoduchšie sa mi to počítalo.
V letiskovej hale sa nachádzali okrem zmenárne v letiskovej hale rôzne obchodíky so suvenírmi, novinový obchodík, a ak si dobre spomínam, tak 1 bar s reštauráciou. Keď som si zamenil finančnú hotovosť, zamieril som do 1 obchodíku kúpiť si šľapky, keďže sa mi ich nechcelo niesť s domu. Keď som ich mal už kúpené, vydal som sa k prepážke získať letenku na ostrov Moorea a taktiež znova preposlať batožinu na tento ostrov. Tu sa začala skúška mojej trpezlivosti, keďže 1 s dvoch prevážok vybavovala vnútroštátne lety v rámci Polynézie a druhá zahraničné lety. Tu som strávil asi 1,5 – 2 hodiny státia v rade.  Po tejto dobe som sa už konečne dostal na rad. Zamestnankyni som podal pas, dal odvážiť a preposlať batožinu. Po vybavení potrebných vecí mi ho vrátila spolu s letenkou a dokladom o batožine. Popritom som zaplatil 300  frankov (3€) za prekročenie povolenej hmotnosti batožiny o 3kg. Keď som už mal zabezpečené odoslanie batožiny a aj letenku, bolo okolo 07:15 ráno (na Slovensku bolo o 11 hodín viac, čiže okolo 18:15 večer. Ale ja som ešte len ráno… 😀 ). Na letenke som si všimol, že ďalší let a na dnes posledný let mám o cca 2 hodiny, o 09:30 miestneho času. Na to som sa vydal do odletovej haly, ktorá bola vzdialená pár metrov. Pred vstupom do tejto haly som sa opäť podrobil kontrole. Iba som vyprázdnil vrecká na nohaviciach, keďže svoju batožinu som dal do batožinového priestoru v lietadle. Tu som sa už nemusel vyzuť ako pár hodín dozadu v Los Angeles. Keď bolo všetko v poriadku, vzal som si svoje doklady a išiel čakať na let na ostrov Moorea. Teraz som už bol aj trochu hladný a smädný, tak som si kúpil čokoládový koláč a 1,5l vody. Zaplatil som v prepočte okolo 4,50€ a celkom ma to aj zasýtilo. A stále som mal približne 1,5 hodiny času. Následne na to som si išiel pozrieť východ, cez ktorý pôjdem na let. Do odletu som sa už len tak netrpezlivo prechádzal po odletovej hale. Už tu pracovala 1 s tých krajších žien. 😀 Nevyzerala ako Polynézanka, ale skôr Francúzska, prípadne Kanaďanka, keďže rozprávala plynulo po francúzsky. Mala oblečené žlté jednodielne šaty. Vyzerala ako slnečnica. 😀 Ale ako veľmi pekná slnečnica.
Okolo 09:10 nastal čas odbavovania cestujúcich – letenky spolu s pasmi – tak sa „moja“ skupinka dala do pohybu. V tejto skupinke bolo približne 20 ľudí môjho veku (okolo 26 rokov). Keď sme nastúpili do lietadla, mali sme voľnú možnosť výberu miesta. Každý sedel tam, kde si sadol. Pilot naštartoval motory a hor sa do vzduchu.
Celý let s Tahiti na ostrov Moorea trval dokopy asi 5 minút. Možno ani toľko nie. Tento let sa mi zdal strašne krátky. Keď sme vystúpili na ostrove Moorea, prevzal som si batožinu a dostal som druhý náhrdelník s kvetov. Keď som vyšiel s budovy, pred ňou ma čakal chlapík s tabuľkou, na ktorej bolo moje priezvisko. Bolo to presne tak, ako vidíte vo filmoch/seriáloch, keď hlavný hrdina príde do podobnej exotickej destinácie, kde ho hneď po príchode vítajú s kvetinovým náhrdelníkom. A následne ho vo vstupnej hale čaká niekto domáci s tabuľkou s jeho menom, aby ho doviezol na predom určené miesto. Aj mňa presne takto čakal 1 chlapík. Hneď spozornel, keď sa k nemu začalo blížiť niečo dlhovlasé a úplne zarastené. 😀 Naložili sme moju batožinu do mikrobusu a vydali sme sa na cestu do môjho hotela. S letiska išiel so mnou v mikrobuse ešte 1 pár. Šofér nám počas jazdy ukazoval, kde sa nachádzajú obchody, bary, prípadne nejaké reštaurácie. Aj keď som mu všetko nerozumel, porozumel som, že kde sa približne čo nachádza. Následne sme „vykopli“ tento pár v ich hoteli, v ktorom boli ubytovaní a následne sme sa dali na cestu do môjho hotela. S letiska na hotel nám trvala cesta približne 15 minút.
Býval som v Hilton Moorea Lagoon Resort & Spa, ktorý leží na prostrednom výbežku ostrova Moorea. S ľavej strany obmýva tento výbežok záliv Opunohu a s pravej strany zasa Cookov záliv. Po vystúpení a vyložení mojej batožiny s mikrobusu, som ostal na recepcii hotela a išiel sa ubytovať. Do hotela som dorazil okolo 10:40 polynézskeho času, odteraz môjho času (o tomto čase bolo na Slovensku krátko pred 22:00 hodinou, čiže bol tu 11 hodinový časový posun). Po príchode na hotel som sa išiel samozrejme ubytovať a musel som počkať približne 10 – 15 minút k uvoľneniu mojej chatky so súkromným bazénom.
Krátko po 11:00 hodine som sa s 1 pracovníkom vydal k svojej chatke. Nešli sme pešo aj s batožinou, ale na takom malom vozíku, veľmi podobnom, v akom sa zvyknú vyvážať golfisti na golfovom ihrisku.
Ako prvé čo som urobil po príchode do svojho bungalova bolo, že som si zložil veci a išiel sa pozrieť na terasu a na svoje okolie. Býval som približne 30 metrov od pláže. Možno ani toľko nie. Medzi mojim bungalovom a morom bol iba chodník a pláž, ako sa hovorí, že „človek by aj kameňom dohodil“. Kúsok od mojej chatky, sa vchádzalo na most, po ktorom sa išlo na bungalovy na koloch s presklenou podlahou a pohľadom do mora. Čiže aj na tie som mal výhľad.
V bungalove sa mi nachádzala pomerne veľká kúpeľňa, veľká približne 7 x 3 metra. Bola to spoločná kúpeľňa so záchodom, vaňou, sprchovým kútom, 2 zrkadlami, umývadlami a veľkým oknom s matným sklom. Toto sklo v podstate prepúšťalo len svetlo. Nebolo to klasické číre okenné sklo. Na spanie som mal k dispozícii veľkú manželskú posteľ. K dispozícii som mal taktiež plazmu spolu s DVD prehrávačom, písací stôl. Klimatizácia spolu s trezorom, minibarom sú samozrejmosťou. Na terase sa mi nachádzal súkromný bazén s rozmerom približne 3x3m a hĺbkou 1,5m, 2 lehátka, slnečník, stôl a 2 stoličky k nemu. Keby tam počkám ešte cca 2 týždne, tak by mi pekne aj dozrel strapec banánov, ktoré rástli v podstate na dosah ruky, pár metrov nad mojou terasou.
Keď som sa ubytoval, popozeral bungalov a jeho okolie, tak som išiel pod sprchu s dlhej cesty. Po malom oddychu som si išiel popozerať okolie hotela. To znamená pláž, pohľad z chodníka, na ktorom boli domčeky na koloch. Večer okolo 19:00 som sa išiel opýtať ohľadom aktivít, ktoré som chcel navštíviť počas týždňa, ktorý som tu mal stráviť. Na recepcii som sa dozvedel, že tieto aktivity sa dajú rezervovať iba do 15:30, takže som meškal zhruba 4 hodiny. No čo už, ale nejako ma to netrápilo a povedal som si, že to poriešim zajtra čím skôr, najlepšie hneď po raňajkách, nech mám zvyšok dňa od toho pokoj. Prvý večer som si išiel ľahnúť už okolo 20:00. Nechcel som nejako ponocovať, keďže som za posledné 3 dni spal minimum hodín. Odhadom nejakých 10 hodín. Ale nejakú časovú únavu som vôbec nepociťoval. Bol to taký zvláštny pocit. Uvedomil som si, že som cestoval približne 36 hodín, ale keď som to prepočítal aj s odpočítaním hodín  (kvôli časovým pásmam), tak som cestoval necelých 24 hodín. Rovnako som ani nepociťoval nejaký teplotný šok. Normálne som sa cítil, len som si chcel ísť ľahnúť, pospať si a oddýchnuť si.
Prvá noc vo Francúzskej Polynézii.